A ak ste nebodaj ešte aj nakukli do príslušnej výhlášky (533/2007), tipujem, že ste od svojho skvelého nápadu upustili. Alebo ste sa zmierili s každodennými kontrolami z hygieny a platením pokút. Na Slovensku je to tak. Ale prečo počúvame o zákaze tatarákov, zakáze suis-vide (nízkoteplotné varenie vo "vákuu"), ale zájdeme za prvú hranicu a bez problémov nám ich ponúknu?
Háčik je v tom, že si sami kladieme polená pod nohy. Európska legislatíva je v tejto oblasti úplne dostatočná. Okrem Čechov stačí aj väčšine európskych krajín, nám však nie. My si ju ešte sprísňujeme o také zbytočnosti ako minimálnu teplotu pri príprave mäsa, čím sme si „odpálili“ tataráky (viac tu: http://miroslavziak1.blog.sme.sk/c/434221/varit-podla-zakonov.html), určili sme si minimálny čas medzi očistením a tepelnou úpravou zeleniny, čím sme skomplikovali už skomplikované. Skrátka, naša vyhláška sprísňuje európsku legislatívu.
V Čechách hygienické požiadavky na výrobu potravín rieši predpis č. 137/2004. Pôvodný predpis bol novelizovaný vyhláškou č. 602/2006, ktorá stanovuje dôkladné postupy pri odoberaní vzoriek, avšak nie detailné teploty pri varení a časy prípravy a výdaja pokrmov. Väčšina Pôvodných ustanovení bola zrušená a nahradená Nariadením EP a Rady č.852/2004.
Niekto by mohol argumentovať, že sa v Čechách po zjemnení legislatívy zvýšil počet hnačkových ochorení z potravín, preto prikladám ilustračný graf:
Z grafu jasne vyplýva, že Európska legislatíva je dostačujúca na udržanie zdravej populácie bez zvýšenej miery ochorení z potravy! Pričom zároveň uľahčuje a modernizuje slovenskú gastronómiu. Čo teda našim zákonodarcom bráni v zrušení týchto nezmyslov?