Celý proces zastrešuje Spoločná poľnohospodárska politika (SPP) EÚ, ktorá podľa jej tvorcov má „byť odpoveďou Európy na potrebu zaistiť dôstojnú životnú úroveň pre 22 miliónov poľnohospodárov a poľnohospodárskych pracovníkov a stabilné zásobovanie pestrými a bezpečnými potravinami pre jej 500 miliónov obyvateľov.”
Znie to síce veľmi pekne, ale čo to znamená v praxi.
Dotácie sú rozdelené na tzv. priame platby (inak nazývané aj prvý pilier) a na program rozvoja vidieka (tiež nazývaný ako druhý pilier). Z programového obdobia 2014 – 2020 sa poskytuje celkovo 408,31 miliardy eur z fondov EÚ, pričom 308,73 miliardy eur je určených na priame platby a 99,58 miliardy eur na Program rozvoja vidieka.
Slovensko si z tohto masívneho finančného koláča na spomínané obdobie rokov 2014 – 2020 odkrojilo približne 4,6 miliardy eur; z toho na priame platby 3,03 miliardy eur a na Program rozvoja vidieka bolo vyčlenených približne 1,56 miliardy eur.
Priame platby (o ktorých som už písal) predstavujú v skratke jednoduchú platbu za hektáre pôdy, ktorých výška závisí od pestovanej či chovanej komodity.
Program rozvoja vidieka (kam patria programy 6.1 Mladý farmár alebo 4.2 Podpora na investície do spracovania) má za úlohu pomôcť farmárom zlepšiť konkurencieschopnosť poľnohospodárskeho sektora, ochranu ekosystémov a efektívne využívanie prírodných zdrojov či vytvoriť podmienky pre hospodárske a sociálne oživenie vidieckych oblastí. V tomto prípade je vybavenie už o čosi zložitejšie v porovnaní s priamymi platbami (u nich stačí jednoduchá žiadosť), pretože potrebujete pripraviť celý projekt a splniť množstvo byrokratických komplikácií.
Nebolo by to však Slovensko, keby aj v tomto nebol určitý háčik. Ak ste už čítali uvedené blogy, dozviete sa, že všetko nefunguje tak, ako má. Peniaze často dostávajú stratové či novovzniknuté firmy s jedným alebo zopár zamestnancami. A to je na škodu pre poctivých poľnohospodárov.